Dôkazné bremeno v daňovom konaní

Právo odpočítať daň z tovaru alebo zo služby vzniká platiteľovi v deň, keď pri tomto tovare alebo službe vznikla daňová povinnosť (Podľa § 49 zákona č. 222/2004 Z. z. o DPH). Právo odpočtu dane má teda len platiteľ dane.

Platiteľ môže odpočítať od dane, ktorú je povinný platiť, daň z tovarov a služieb, ktoré použije na dodávky tovarov a služieb ako platiteľ, s niektorými výnimkami uvedenými v zákone o DPH (§ 49 odsek 2 zákona o DPH). Všeobecne povedané, odpočet DPH sa uplatňuje v prípade, ak zaplatíte DPH za tovar alebo službu, ktoré použijete na svoje podnikanie, resp. podnikanie svojej firmy, ktorej bol tovar alebo služba dodaná.

Platiteľ môže odpočítať daň, ak je daň voči nemu uplatnená iným platiteľom v tuzemsku z tovarov a služieb, ktoré sú alebo majú byť platiteľovi dodané, v ostatných prípadoch v zmysle § 49 odsek 2 zákona o DPH.

Podľa § 51 zákona o DPH právo na odpočítanie dane môže platiteľ uplatniť, ak pri odpočítaní dane má faktúru od platiteľa vyhotovenú podľa § 71 zákona o DPH. Dodávateľ tovaru alebo služby Vám teda vystaví ako odberateľovi faktúru s uplatnenou DPH, ktorú si Vy odpočítate od dane, ktorú by ste mali zaplatiť. Samotná vystavená dodávateľská faktúra však nie je sama o sebe dokladom preukazujúcim uskutočnenie zdaniteľného plnenia.

 PREUKÁZANIE USKUTOČNENIA ZDANITEĽNÉHO PLNENIA

Súdna prax totiž konštantne poukazuje na skutočnosť, že v daňovom konaní ste ako odberateľ povinný preukázať reálne zdaniteľné plnenie. Faktúra, aj keď bezchybná, je len formálnym dôkazom, ktorý sám osebe nie je dostatočným dôkazom na preukázanie zdaniteľného plnenia. Preto ste v daňovom konaní povinný preukázať materiálny predpoklad odpočtu dane, ktorým je samotné zdaniteľné plnenie.

V prípade, ak nepreukážete reálnu existenciu zdaniteľného obchodu, neunesiete dôkazné bremeno v daňovom konaní. V daňovom konaní teda dôkazné bremeno preukázania zdaniteľného plnenia nezaťažuje správcu dane, ale daňový subjekt. Zákon o DPH neupravuje, aké dôkazy slúžia na preukázanie uskutočnenia zdaniteľného plnenia. Môžeme sa inšpirovať rozhodnutiami správcov dane a súdmi, ktoré vyžadujú najmä listinné dôkazy (faktúra, výdajka tovaru, dodací list, zmluvy, účtovné zápisy o prijatí tovaru, prepravné doklady, preberacie protokoly, atď.) a svedecké výpovede preukazujúce reálne uskutočnenie zdaniteľného obchodu (napríklad aj svedecké výpovede zamestnancov dodávateľa, resp. členov štatutárneho orgánu dodávateľa).

Daňový subjekt musí preukazovať (§ 24 odsek 1 zákona o DPH):

a) skutočnosti, ktoré majú vplyv na správne určenie dane a skutočnosti, ktoré je povinný uvádzať v daňovom priznaní alebo iných podaniach, ktoré je povinný podávať podľa osobitných predpisov,

b) skutočnosti, na ktorých preukázanie bol vyzvaný správcom dane v priebehu daňovej kontroly alebo daňového konania,

c) vierohodnosť, správnosť a úplnosť evidencií a záznamov, ktoré je povinný viesť.

V prípade, ak daňový subjekt disponuje existenciou materiálneho plnenia ,faktúrou a prílohami s podrobným položkovitým opisom druhu a ceny u dodaných služieb a tovarov od určitého dodávateľa, vyčerpal vlastné dôkazné bremeno. Na preukázanie opaku v dôsledku skutočností, ktoré nastali u dodávateľa a jeho subdodávateľov znáša dôkazné bremeno i dôkaznú núdzu správca dane (pozri  rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z  15. marca 2011, 3 Sžf 1/2011).

Daňový subjekt teda v daňovom konaní nezaťažuje dôkazné bremeno na preukázanie skutočností týkajúcich sa jeho dodávateľov a subdodávateľov dodávateľa. V zmysle rozsudku Súdneho dvora Európskej únie v spojených prípadoch C-354/03 (Optigen), C-355/03 (Fulcrum Elektronics) a C-484/03 (Bond House), nárok na odpočet nemôže byť dotknutý skutočnosťou, že v reťazci dodávok je iná predchádzajúca alebo následná transakcia zaťažená daňovým podvodom, o ktorom platca nevie alebo nemôže vedieť.

Najvyšší súd SR riešil zaujímavý prípad, kedy správca dane neuznal daňovému subjektu právo na odpočet dane z dôvodu nepreukázania zdaniteľného plnenia, ktorým bolo odvysielanie reklamných spotov. Súd naznačil, že daňový subjekt si mohol zadovážiť záznamy odvysielanej reklamy, čím by zdaniteľné plnenie preukázal. Daňový subjekt však takéto záznamy nemal, preto dôkazné bremeno neuniesol (pozri rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 10. mája 2012, sp. zn. 3Sţf/23/2011).

ROZLOŽENIE DÔKAZNÉHO BREMENA MEDZI PLATITEĽOM DANE A SPRÁVCOM DANE

Správca dane vedie dokazovanie, pričom podľa zákona o DPH je povinný dbať, aby skutočnosti nevyhnutné na účely správy daní boli zistené čo najúplnejšie a nie je pritom viazaný iba návrhmi daňových subjektov (§ 24 odsek 2 zákona o DPH). Toto ustanovenie určitou mierou koriguje dôkaznú povinnosť samotného platiteľa dane. Správca dane takto nemôže prenechať na daňovom subjekte absolútne dôkazné bremeno, to znamená, že správca dane nemôže celé dokazovanie nechať na pleciach platiteľa dane.

Najvyšší súd Slovenskej republiky v súvislosti s prenesením dôkazného bremena na správcu dane uviedol v rozsudku z 31. mája 2011, sp. zn. 4Sžf/7/2011: ,,Napriek tomu, že správca dane a žalovaný hodnotili všetky vyššie uvedené dôkazy každý jednotlivo a zároveň v ich vzájomnej súvislosti, pri hodnotení dôkazov nechali bez povšimnutia, že čo do preukázania skutočností (listinnými dôkazmi) o vyplácaní miezd zamestnancov a s tým spojených odvodov do fondov, žalobca dôkaznú povinnosť splnil. Sú to práve správca dane a žalovaný, ktorí tvrdia, napriek listinným dôkazom svedčiacim v prospech žalobcu, že výdavky na mzdy sporných zamestnancov a odvody do fondov, zaúčtované v jeho účtovníctve, neslúžia na dosiahnutie, zabezpečenie a udržanie príjmov preukázateľne vynaložených žalobcom. Z uvedeného dôvodu sa dôkazné bremeno na preukázanie absencie neuznaných daňových výdavkov alebo ich neúčelného vynakladania presunulo na správcu dane, ktorý mal v prvom rade dôslednejšie dokazovaním skúmať, či sporní zamestnanci skutočne odvádzali prácu pre žalobcu a či im bola vyplácaná mzda podľa pracovnej zmluvy.“ Z týchto dôvodov konštatoval Najvyšší súd SR porušenie § 24 odsek 2 zákona o DPH správcom dane.

Je teda zrejmé, že dôkazné bremeno nezaťažuje platiteľa dane bezhranične, pretože po adekvátnom splnení dôkaznej povinnosti platiteľom dane prechádza dôkazné bremeno na správcu dane. Prax správcu dane totiž bola v niektorých prípadoch taká, že aj keď platiteľ dane produkoval rôzne relevantné dôkazy o uskutočnení zdaniteľného plnenia, správca dane sa však len opakovane odvolával na neunesenie dôkazného bremena o zdaniteľnom plnení platiteľom dane, a teda platiteľ dane nemohol objektívne splniť neprimerané požiadavky správcu dane na splnenie svojej dôkaznej povinnosti. Bolo preto potrebné, aby súdna prax, tak ako ja vyššie citované, stanovila určité limity v dôkaznej povinnosti platiteľa dane.

To, že na daňovom subjekte neleží dôkazné bremeno v absolútnom rozsahu, je podporené viacerými ďalšími súdnymi rozhodnutiami Najvyššieho súdu Slovenskej republiky. Napríklad, súdna prax konštatovala, že v prípade, ak sa na ústnom pojednávaní u správcu dane nezúčastní navrhnutý svedok (v danom prípade bývalý konateľ dodávateľa, ktorého svedecká výpoveď mala podporiť preukázanie uskutočnenia zdaniteľného plnenia), nemôže táto skutočnosť bez ďalšieho znamenať neunesenie dôkazného bremena platiteľom dane (odberateľom). Súd totiž poukázal na fakt, že správca dane je oprávnený svedka predvolať alebo priamo predviesť, čo v posudzovanom prípade správca neurobil, napriek tomu, že takéto právo mal dané zákonom (pozri rozsudok Najvyššieho súdu z 28. novembra 2012, sp. zn. 6Sžf/10/2012).

 

 Ilustračné foto: patpitchaya at FreeDigitalPhotos.net

Komentáre